V divadle už nevyhľadávam „klasiky“

foto: Braňo Konečný

Drsné, špinavé, pohybové, utopistické, aktuálne a autorské. Aj tak by sa dali charakterizovať inscenácie, v ktorých účinkoval herec Jakub Jablonský na tohtoročnom festivale Dotyky a spojenia.

celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

Som v ultras fanklube Timravy

foto: Braňo Konečný

Daniel Majling je dramaturgom Činohry Slovenského národného divadla, v ktorom spoločne
s režisérom Michalom Vajdičkom uviedli inscenáciu Deti. Majling je autorom dramatického
textu, pri tvorbe ktorého sa voľne inšpiroval poviedkami U Kanátov, Márnosť všetko a Žiadna
radosť od Boženy Slančíkovej-Timravy.

celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

3… 2… 1…!

3. Troma slovami opíšte svoj pracovný deň

zábava, drina, skúsenosť

2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia

láska, stretnutia

1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“

umenie

Ľubo, zvukár

3. Troma slovami opíšte svoj pracovný deň

8:00 – 24:00 práca

2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia

prvý raz

1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“

radosť

Janka, uvádzačka

3. Troma slovami opíšte svoj pracovný deň

sáčky, s*ačky, mečovačky

2. Uveďte dve slová, ktoré opisujú váš vzťah k festivalu Dotyky a spojenia

dajtenámnabudúcezákulisieprosím

1. Povedzte jedno slovo, ktoré vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadlo“

ďakujem

Juraj, autor hudby a herec inscenácie Ubu

hodnotenie dňa

Hľadal som spoločné črty medzi inscenáciami Emily a Deti. V oboch boli prítomné isté nestráviteľné sústa, či už pre jedinca, alebo spoločnosť. V podstate ide o dva krajné prípady – nestráviteľná nekonformnosť a katastrofická túžba po konformnosti.

Ďalšie prepojenie som videl v téme zodpovednosti za spoločnosť. V jednom prípade šlo o absolútny pocit zodpovednosti, no bez uvedomenia si, že najprv si musíme spraviť poriadok v osobnom živote.  Naopak, v Deťoch vidíme prípad, keď túžime iba po usporiadaní si vlastného života, ale s neustálym strachom, čo si o nás myslia ostatní.

V Emily ma najviac zaujal záverečný obraz, kde hlavná hrdinka opakuje variáciu tej istej vety. Hovorí o svorke samcov a popritom sa vytráca z obrazu. Pokojne by som sa díval šesťdesiat minút len na toto. Podobne som sa cítil aj pri Deťoch. Hoci boli v inscenácii veľmi silné momenty citlivosti a ticha, pohľady, dotyky či fyzické relácie medzi hercami, aj tak bol pre mňa výpoveďou najsilnejší záverečný obraz prázdneho priestoru. Izba, ktorá si pamätá všetkých tých ľudí a teraz je prázdna.

Miklós Forgács, dramatik

Opäť som si dal pred predstavením pivo. Ja som naozaj nepoučiteľný. Moje trápenie s močovým mechúrom však predsa len nevyšlo nazmar. Kráľ Ubu ma v úlohe pôrodnej baby veľkých myšlienok uviedol do priaznivých kontemplatívnych stavov a ja som sa pod jeho vplyvom obrátil k štúdiu patafyziky, pretože z fyziky sa stala príliš zložitá báseň a metafyzika už nikoho nezaujíma. Okrem toho, že teraz vymýšľam prístroj, ktorý zmenší divákom hlavy, aby som lepšie videl na hraciu plochu, tak som začal pracovať na pilulke, ktorá moč v tele transmutuje na psychostimulant.

Nechajme tých absurdít. Inscenácia Kráľ Ubu na mňa nesmierne zapôsobila. Intertextuálne alúzie, synekdochy, dokonca i eufemizmy som si veľmi užíval. A desivá mašina pohlcujúca poriadok? Vskutku som bol až zarazený z toho, na čom sa to smejem.

Aymen Majerský, študentská platforma 

otázka dňa

Myslíte si, že na aktuálne problémy dokážu lepšie poukázať príbehy z minulosti alebo zo súčasnosti?

Miroslav Dacho (dramaturg): To je veľmi individuálne, závisí to od spracovania alebo príbehu samotného. Myslím, že napríklad mnohé antické príbehy sú v súčasnosti veľmi aktuálne. Na druhej strane zle spracovaný príbeh zo súčasnosti nám môže byť celkom ukradnutý.

Zuzana Golianová (kultúrna redaktorka): Myslím si, že nezáleží ani tak na tom, či ide o príbehy z minulosti alebo súčasnosti, ako skôr o jazyk, spôsob a formu, ktorou s nami dnes komunikujú. Dôkazom toho je napríklad aj inscenácia Činohry SND Deti podľa textov Timravy, ktorá k nám dokáže absolútne prehovárať, aj keď ide o historický text. Počas festivalu sa ma však rovnako dotkla aj inscenácia DPM Amatéri. Sú to dva úplne odlišné prístupy k rozličným textom, iná práca režiséra s hercom aj výsledný tvar. To, čo je podstatné, nevychádza iba z toho, či ide o príbehy historické alebo súčasné. Zároveň sa hovorí, že je dobré poučiť sa z minulosti, rozumieť jej a poznať ju, ale to už je trochu iná téma, keďže sa rozprávame o divadelných inscenáciách.

Michal Belej (dramatik a režisér): Ako autor Emily som asi trochu zaujatý, ale myslím si, že história sa opakuje. Ja sa snažím hľadať vzorce, podľa ktorých sa veci opakujú a čoho by sme sa mali vystríhať. Mohli by sme sa poučiť z minulosti, ale skôr si myslím, že robíme tie isté chyby stále dookola.

Karol Mišovic (teatrológ): Podľa mňa oboje. Príbeh z minulosti kedysi reflektoval súčasnosť, takisto ako príbeh zo súčasnosti onedlho bude reflektovať minulosť. Jeho aktuálnosť sa ukáže až vtedy, keď bude súčasný aj pre ďalšie dekády. Takže si myslím, že je to rovnocenné. Aj preto sa dodnes inscenujú príbehy z antiky alebo renesancie, ale zároveň potrebujeme drámy zo súčasnosti, lebo nič nedokáže reflektovať dnešný život a problematiku tak, ako súčasná pôvodná dráma.

spojenie s divákmi