Nedivadelné inšpirácie v divadle, symbolický jazyk či opakovanie tém ako prirodzený dôsledok kolektívneho uvažovania o svete. Vizuálny jazyk Laury Štorcelovej nie je vôbec konkrétny, no aj napriek tomu je veľmi jasne čitateľný a otvára dvere rôznym interpretáciám. Na festivale Dotyky a spojenia sa tento rok predstavila s inscenáciami Divadla Petra Mankoveckého Amatéri a Emily Divadla NUDE.
Pôsobíš ako scénická a kostýmová výtvarníčka na nezávislej scéne, ale aj v zriaďovaných divadlách. V ktorej z týchto pozícií sa cítiš komfortnejšie?
V oboch, pretože sa výborne dopĺňajú. Nezriaďovaná scéna má svoje výhody vo voľnejšej dramaturgii alebo v prístupe k tvorbe. Vo väčšine projektov môžem aj ja vstúpiť do tvorby textu alebo hovoriť do práce svojim kolegom. Kamenné divadla majú isté štruktúry, ktoré sú do určitej miery zväzujúce, ale aj tie mi vedia dať veľa a celkovo sa práve tam mnohému učím.
Máš rozpoznateľný rukopis – minimalistický, ale výrazný, čo súvisí s tvojou prácou s divadelným znakom. Čo podľa teba prináša takáto minimalistická a symbolická vizualita oproti tej konkrétnej, popisnej?
Širšie pole interpretácie pre diváka, čo ma veľmi baví. Celý vizuálny koncept väčšinou staviam na jednom symbole, okolo ktorého si s režisérom alebo tvorivým tímom vystaviame svet a hľadáme k nemu analógie. Vždy ma veľmi poteší, keď dostanem feed–back, ako tie rôzne roviny vnímali diváci alebo odborníci.
Čo ťa inšpiruje?
Veľa inšpirácií čerpám z výtvarného umenia, baví ma konceptuálne umenie aj tanec. Snažím sa vždy chodiť s očami otvorenými, robiť si prehľad v online svete, rozprávať sa s mladšími aj staršími ľuďmi a veľa sa pýtať. Často si zapisujem, keď niekto niečo spomenie, aby som sa k tomu vedela neskôr vrátiť. Inšpirácie ku mne teda prichádzajú z čohokoľvek, čo ma akurát stretne. Navyše sa mi deje taká vec, ktorú asi pozná mnoho ľudí – keď sa do nejakej témy ponorím, zrazu je všade.
Existujú nejaké inšpirácie, z ktorých čerpáš neustále alebo to vždy závisí od konkrétnej predlohy?
Závisí to od konkrétnej predlohy a možno aj od toho, čo práve žijem, kde sa ako osoba nachádzam alebo kam cestujem. Samozrejme, vnímam aj to, čo sa okolo mňa deje, istým spôsobom to do mojej tvorby určite preniká. Už od školy sa stáva, že na čomsi pracujeme, vyberieme si tému, vizuálny kľúč, symbol, štruktúru, odpremiérujeme to a o dva týždne, alebo aj tesne predtým, sa objaví niečo veľmi podobné. Potom tŕpnem, akým spôsobom s tým pracoval niekto iný. Je to asi dôsledok toho, že isté témy či vizuality visia v danom čase vo vzduchu.
Robíš na mnohých inscenáciách, ktoré sa venujú ženským témam. Čo by sa podľa teba malo zmeniť, aby sa zlepšili podmienky pre ženy v divadle?
Ťažko sa mi to hodnotí. Za seba musím povedať, že mám šťastie na kolegov, tímy, divadlá, kreatívcov, ktorí rešpektujú aj môj rodinný život, keďže som matka. Nebýva to ale vždy pravidlom. Ja s týmto teda problém nemám, no viem si predstaviť, že niekto iný áno. Možno by to bolo problematické aj pre mňa, ak by sme to mali doma zariadené trošku inak a musela by som byť viac prítomná. Predsa len tá kreatíva a hlavne divadlo dokážu byť veľmi intenzívne.
Na festivale si aj s inscenáciou Amatéri, ktorá spracováva témy budúcnosti a úspešno-neúspešného hľadania šťastia. Čo treba divadelníkom, aby našli šťastie?
To je asi nekonečný proces. Neviem, či som stretla divadelníka, ktorý našiel šťastie a ak áno, či s tým bol úplne spokojný. Pre kreatívcov je neustále hľadanie akýmsi hnacím motorom. Napokon si môžeme položiť otázku, či je vôbec šťastie finálny stav.
Ako budú podľa teba ľudia chodiť oblečení v budúcnosti?
Ja vlastne vôbec neviem. Sama som na to strašne zvedavá. Mám pocit – či už ide o filmografiu, divadlo alebo literatúru –, že vždy pracujeme len so zdrojmi, ktoré momentálne máme a na základe nich potom budujeme obraz budúcnosti. V každej dobe sa však udejú veci, ktoré smerujú úplne inam, ako si vieme predstaviť. Takže ja vlastne čakám, že to bude úplne iné, než si predstavujeme. A na to sa teším.
Za rozhovor ďakuje
Ivana TOPITKALOVÁ