notifikácie
0
0
Programový katalóg si môžete stiahnuť tu.
Programový leták si môžete stiahnuť tu.
Leták s programom pre deti si môžete stiahnuť tu.
Výberový nesúťažný festival Dotyky a spojenia predstavuje divadlo v jeho komplexnosti
a širších súvislostiach. Po prvý raz od roku 2005 nie sú patrónmi festivalu herci, herečky či režiséri. Je nám cťou, že ponuku stať sa patrónmi 19. ročníka festivalu prijali scénickí a kostýmoví výtvarníci Marija Havran a Jozef Ciller.
Prinášame vám posolstvo k tohtoročnému Svetovému dňu divadla, ktoré šíri Medzinárodný divadelný inštitút (ITI). Autorom tohtoročného posolstva je nórsky dramatik a laureát Nobelovej ceny za literatúru za rok 2023 Jon Fosse:
Každý človek je jedinečný, ale zároveň presne taký istý ako jeho súputníci. Navonok sa navzájom líšime – a to je samozrejme v poriadku –, no vo vnútri každého človeka je aj niečo, čo prináleží len a len jemu a čo ho robí človekom. Môžeme tomu hovoriť duša. No nemusíme to vôbec pomenovať, stačí, ak to prijmeme.
Aj keď sa navzájom líšime, zároveň sme všetci rovnakí. Ľudia zo všetkých kútov sveta sú vo svojej podstate rovnakí, bez ohľadu na jazyk, farbu pleti či vlasov.
Možno je to trochu paradox: sme úplne rovnakí a zároveň absolútne odlišní. Možno je ľudská podstata plná paradoxov. Vďaka prepojeniu tela a duše, zahŕňa na jednej strane to najprízemnejšie a najhmatateľnejšie a na druhej strane niečo, čo presahuje hranice pozemského sveta.
Umenie – dobré umenie – prepája výnimočným spôsobom jedinečné a univerzálne. Umožňuje nám porozumieť, že to, čo je iné – alebo cudzie –, môže byť univerzálne. Umenie prekračuje hranice medzi jazykmi, kontinentmi, krajinami. Spája nielen individuálne hodnoty jednotlivcov, ale, v inom zmysle slova, aj to, čo charakterizuje skupiny ľudí, napríklad národy.
Umenie to nedosahuje popieraním rozdielov a pretváraním všetkého do jednotnej formy, ale tým, že ukazuje rozdiely, ukazuje to, čo je odlišné, cudzie. A každé dobré umenie ukazuje niečo odlišné, niečo, čo človek plne nechápe, a predsa tomu svojím spôsobom rozumie. Skrýva tajomstvo, niečo, čo nás fascinuje a núti prekročiť hranice. Tým vytvára presah, ktorý umelecké dielo nielen musí mať, ale musí nás k nemu aj viesť.
Nepoznám lepší spôsob, ako spojiť protiklady. Je to presný opak násilného konfliktu, ktorý tak často vidíme na celom svete. Rozvíja sa v deštruktívnych pokusoch zničiť čokoľvek cudzie, jedinečné a iné a často pritom využíva tie najneľudskejšie vynálezy, aké kedy ľudstvo vymyslelo. Je to terorizmus. Je to vojna. Pretože človek má aj zvieraciu stránku. Riadi ju inštinkt, ktorý nás núti cudzie, či iné, vyhodnotiť ako hrozbu, nie ako fascinujúcu záhadu.
A tak jedinečnosť, rozdielnosť, ktorú vnímame očami, mizne a zanecháva za sebou kolektívnu uniformitu, v ktorej je čokoľvek iné hrozbou a musí sa odstrániť. To, čo z pohľadu náboženskej alebo politickej ideológie vnímame ako rozdielne, sa zrazu stane niečím, čo treba poraziť a zničiť.
Vojna je bojom proti podstate človeka: proti jeho jedinečnosti. A je to boj proti všetkému umeniu, proti tomu, čo skrýva vo svojej podstate.
O umení všeobecne, a nielen o divadle či dráme, hovorím preto, lebo všetko dobré umenie v skutočnosti vzniká z tej istej pohnútky: premeniť niečo jedinečné a špecifické na niečo univerzálne. Umeleckým jazykom spájať konkrétne so všeobecným. Nezbavovať sa jedinečnosti, ale zdôrazniť ju. Nechať jasne vyniknúť cudzie a neznáme.
Netreba za tým hľadať nič zložité. Presne tak, ako je vojna opakom mieru, je aj umenie protikladom vojny. Umenie je mier.
Jon Fosse
Zdroj textu: https://www.world-theatre-day.org/
Preklad: Karolína Holmanová, Divadelný ústav
V poslednom čase pomerne často experimentuješ s formou. Príkladom je inscenácia Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny, kde herecká alternácia prináša rozšírené pole interpretácií, ale aj najnovší Eden, v ktorom pracujete s variáciou diváckeho zážitku. Čo ťa vedie k takémuto prístupu?
V prvom rade chcem, aby práca bavila a zaujímala mňa. Aj počas tejto sezóny, ktorú som mala so štyrmi premiérami zatiaľ najplnšiu, som sa snažila jednotlivé procesy ozvláštňovať a zostať v strehu. To je môj interný dôvod, ale zároveň to nevnímam ako formalizmus. Forma pre mňa vždy úzko súvisí s obsahom. Ak si obsah vypýta špecifickejšiu formu a viem ho zhmotniť, idem touto cestou.
Formálne zaujímavá je aj inscenácia Tel3gram, keďže ide o trojréžiu. V čom bol pre teba tento proces špecifický?
Áno, do tohto experimentovania môžeme zaradiť aj Tel3gram. Tento triptych prišiel ako zadanie od divadla a my sme sa rozhodli, že hoci sa tri časti budú líšiť obsahom a prístupom k herectvu, to, čo ich zjednotí, bude výtvarná stránka. V tom istom priestore sa stretávajú tri rôzne obsahy a réžie. Zaujímavou a špecifickou skúsenosťou bola potreba nájsť prieniky medzi vlastnou a ostatnými časťami, pretože divák sleduje inscenáciu bez pauzy a daný celok musí mať oblúk, vnútornú gradáciu. Nemôžeme sa dodatočne vyhovárať, že každá z nás si to robila sama. V určitom bode sme sa s kolegyňami stretli a pozerali na to spoločnými očami.
Ako režisérka pôsobíš najmä v nezriaďovaných divadlách. V čom je pre teba iné tvoriť v kamennom divadle alebo na objednávku?
Objednávka od divadla a práca so súborom je pre mňa iným typom výzvy. Snažím sa udržať si seba a preniesť svoje postupy do tohto prostredia. Vôbec sa tomu nebránim ani to nevnímam ako obmedzenie, skôr naopak. Skvelé je, keď divadlo prichádza so zaujímavou ponukou z hľadiska obsahu. Oveľa viac mi záleží na téme než na tituloch, takže keď mám slobodu vo výbere, rada budem tvoriť kdekoľvek.
Vnímaš rozdiel pri práci s autorskými textami oproti už existujúcim dielam?
Nerobím veľmi interpretačné divadlo, aj keď v niečom také určite je. Napríklad v Edene sa interpretácia deje priamo pred očami diváka, a práve to ma na tom zaujíma. Nejde o interpretáciu, ktorá vzniká nad stolom v rámci inscenačného tímu a následne stojí pred divákmi hotové dielo. Skôr sa pokúšame exponovať čaro divadla, keď ukazujeme, že svet sa dá vnímať miliónmi spôsobov. Takto by som asi opísala svoj vzťah k interpretačnému divadlu, inak rozdiel v práci s autorskými a existujúcimi textami nevnímam. Rada do nich zasahujem, dopĺňam ich kontrapunktom iných textových materiálov. Svojím spôsobom som remixér.
V Tel3grame kladieš dôraz najmä na Hanu Gregorovú, nie Tajovského. Čo pre teba znamená feminizmus v divadle? Považuješ sa za feministickú režisérku?
Áno. Myslím si, že by bolo skvelé, keby dnes každý režisér či režisérka o sebe povedali, že sú feministickí. Nie je to však niečo, čo by som si dala na vizitku, lebo to beriem ako samozrejmosť. Hana Gregorová je fascinujúca osoba. Myslím, že v rámci našich inštitúcií, verejne opakovaných pamätí či udalostí, ktoré si pripomíname a sú naviazané najmä na mužov, by sme si mohli konečne začať pripomínať aj ženy. Už je ďaleko za najvyšším časom.
Ako vnímaš reflexiu súčasnosti očami histórie?
Myslím, že je to tak trochu hľadanie návodu alebo mapy, ako čítať a žiť súčasnosť. Prirodzene sa obraciam k minulosti, pretože si myslím, že sa stále deje to isté dokola. Pozorným čítaním minulosti sa môžeme lepšie navigovať v súčasnosti.
Opakovane využívaš divadlo na tlmočenie aktuálnych spoločenských problémov. Vieš si predstaviť robiť aj divadlo, v ktorom sa oddychuje?
Myslím, že spojenie aktívny oddych je prítomné v rôznych častiach života človeka, takže aj divadlo by sme tak istým spôsobom mohli vnímať. Mozog šrotuje, ale príde osviežený novými myšlienkami. A to ma baví.
Za rozhovor ďakuje
Ivana TOPITKALOVÁ
Dnes ste sa zúčastnili diskusie s názvom Divadlo sociálne a zdravotne znevýhodnených skupín. V čom vidíte význam a prínos takýchto diskusií?
Okrem toho, že sa na nich stretne skupina ľudí, ktorí robia divadlo s rôzne znevýhodnenými, majú veľký význam aj kvôli tomu, že akcentujú, komunikujú a zviditeľňujú túto tému širokému publiku. Už nejde len o hostí festivalu, ale aj ľudí, ktorí sa na nej zastavia alebo sú doma a pozerajú streamovanie. Zároveň si aj my medzi sebou môžeme odkomunikovať naše východiská a skúsenosti, pretože každá znevýhodnená skupina má svoje vlastné obmedzenia a potreby. Tieto divadlá majú svoju vlastnú cestu, spôsob práce a používania jednotlivých metód. Dané stretnutia slúžia ako platforma, na ktorej si vymeníme nielen to, čo aktuálne prežívame, ale aj ako vnímame samotné divadlo pre znevýhodnené skupiny.
Ako funguje Divadlo bez domova? A čo divadelná tvorba prináša ľuďom, ktorí v ňom pracujú?
My sme v podstate komunitné divadlo, občianske združenie, ktoré umelecky pracuje s ľuďmi bez domova, ale aj s psychiatrickými diagnózami, telesne znevýhodnenými osobami, seniormi a inými marginalizovanými skupinami. Týmto skupinám ľudí to okrem integrácie prináša aj možnosť umelecky sa vyjadriť a napĺňať svoje kultúrne práva. Zároveň im táto práca napomáha zvýšiť si sebavedomie a má pre nich aj edukačný rozmer. Keďže ide o prácu, získavajú vďaka tomu peniaze a vedia si zaplatiť bývanie. Vytvára to teda priestor pre komunitný život – to znamená, že si vytvárajú bezpečné a kvalitné sociálne vzťahy.
V hlavnom programe Dotykov a spojení je tento rok aj inscenácia Divadla bez domova Antigona (podľa Sofokla a iných). Prečo ste siahli práve po tomto titule?
Pred dvoma rokmi sme boli v rámci medzinárodného projektu Erasmus partnermi divadla Teatro alla Guilla, ktoré je z Palerma. Následne nás oslovili, či by sme sa nezúčastnili workshopu zameraného na takú prácu s antickou drámou, ktorá by umožňovala do procesu tvorby začleniť rôzne znevýhodnené skupiny. Učili nás, ako pristúpiť k týmto textom tak, aby sa ich ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom znevýhodnení nezľakli. Titulom tohto projektu bola práve Antigona. Workshop sa skončil pred dvomi rokmi a my sme pokračovali ďalej v skúšaní. Nakoniec sme spojili Antigonu s témami obmedzení, ktoré zažívajú ľudia bez domova na vlastnej koži.
Inscenácia vo vašom spracovaní pracuje s osobnou výpoveďou hercov a herečiek. Čo do nej prinášajú tieto autobiografické výpovede?
Na začiatku procesu sme riešili tému porušenia nezmyselných zákonov. Spravili sme rozhovory s hercami, v ktorých sme sa ich pýtali, či už v živote museli porušiť nejaké nariadenia alebo zákony preto, že boli v situácii, v ktorej nemohli konať inak – tak, ako Antigona. Nakoniec sme od nich dostali veľmi zaujímavé odpovede, ktoré odznievajú aj v inscenácii. Čo však bolo zaujímavé, bola otázka strachu, ktorú herci pociťovali pri týchto ich skúsenostiach. Samotné prekročenie hraníc nebolo pre nich vôbec jednoduché ani samozrejmé. K porušovaniu zákona dochádzalo, lebo nemali inú možnosť.
Ako veľmi sú podľa vás previazané osobné tragédie jedinca a spoločnosti?
Existuje taký názor, že všetko osobné je vlastne politické. Pretože ľudia, či chcú alebo nechcú, prenášajú svoje osobné postoje, myšlienky, traumy aj do verejného a politického života. Je napríklad veľký rozdiel, keď vo vláde sedí človek, ktorý mal skúsenosť so znevýhodnením, alebo taký, ktorý sa narodil takzvane so zlatou lyžičkou v ústach a znevýhodnenie nemusel nikdy riešiť. Mnohé problémy si potom nevie ani predstaviť. Je to podľa mňa veľmi prepojené.
Za rozhovor ďakuje
Alžbeta VAKULOVÁ
Text inscenácie Lilith je bezpochyby špecifický. Aký máš k nemu vzťah ty?
Veľmi pozitívny. Miklósa Forgácsa poznám dlho, učil ma na konzervatóriu. Vedela som teda dopredu, ako asi rozmýšľa a aké témy prináša. Dokonca, keď som nastúpila do hereckého súboru Mestského divadla, tak medzi mojimi prvými inscenáciami bola Bezzubatá, ktorej text tiež napísal on. Bola to moja obľúbená inscenácia, mala som tam etudu mŕtvoly vo vreci. Keby som však mala porovnať tieto dva texty, tak Bezzubatá bola pre mňa náročnejšia ako Lilith. A hoci Miklós nemá rád, keď sa v súvislosti s jeho textom spomína slovo metafora, mám pocit, že v Bezzubatej sme toho museli odkrývať viac. Pri Lilith som sa bála mojich vlastných predsudkov, lebo sa často spája s démonickosťou. Tento text ju však ako persónu oddémonizoval. Je to žena, ktorá má svoj názor, chce právo rozhodovať sama za seba, má svoje hranice a nechce, aby jej niekto diktoval, čo má robiť. Chce patriť len sebe.
Aký bol tvoj vzťah k téme feminizmu pred a po tejto inscenácii?
Touto témou sa neustále zaoberám. Neviem odrecitovať nejakú definíciu či poučku, pre mňa ide skôr o jednotlivé situácie, ktoré ako žena nielen zažívam, ale aj robím. Napríklad, keď som nedávno zaparkovala, a to veľmi zle, zatrúbil na mňa smetiar a úprimne som sa mu ospravedlnila slovami: „prepáčte, že parkujem ako žena“. Až neskôr som sa spamätala, čo som to vlastne povedala. Alebo keď sme raz išli bývalým partnerom na oslavu, bol tam aj jeden známy, ktorý sa na mňa pozrel a povedal „tak by som ťa vymačkal za ten tvoj zadok,“ a môj vtedajší priateľ mu odpovedal „však môžeš“. Vtedy sa ma to nesmierne dotklo, že niekto rozhoduje namiesto mňa, čo so mnou môžu iní robiť. Tých prípadov je veľa. Momentálne chcem len dosiahnuť vlastnú nezávislosť, slobodu a rovnocenné finančné ohodnotenie.
Koho by si označila za dnešné Lilith?
Dnešné verzie Lilith vnímam cez predstavy o ženách, ktoré sa rozhodli nevydať a nerodiť. Aj ja som bola vedená k takej postupnosti – ísť na výšku, počas nej sa zasnúbiť, po nej sa ideálne vydať a mať deti. Cítim, že sa to už otáča a roly sa pomaly menia, dokonca niektorí muži idú aj na materskú. Pre mňa je Lilith tou žena, ktorá je za svoje rozhodnutia odsudzovaná. Býva označovaná za drzú, alebo že si veľa dovoľuje a nedá sa s ňou fungovať, a to len preto, že má názor.
Lilith má priam nedivadelnú formu, keďže gro je natočené vopred a naživo hráte iba jednu scénu. Ako došlo k výslednému tvaru tejto inscenácie?
Skúšobný proces bol od začiatku štandardný. Najskôr sme mali čítačky, potom sme išli do priestoru. Problém a s ním aj prvok videa prišiel až keď sme sa dozvedeli, že by sa diváci nemohli v divadle pohybovať tak, ako sme potrebovali. Síce nás najskôr mrzelo, že nebudeme hrať naživo, nakoniec nám to ale veľa dalo.
V Mestskom divadle Žilina pôsobíš už niekoľko sezón. Toto divadlo je známe svojou dramaturgickou orientáciou na súčasnú drámu. Čo to pre teba ako herečku znamená?
Úprimne povedané, ja som práve kvôli tomu nastúpila do tohto divadla. Od vysokej školy som sledovala ich inscenácie aj dramaturgický plán. Nehovorím, že by som si nezahrala v inscenáciách „klasických“ hier, ale mám rada súčasnú drámu, najviac Schimmelpfenniga. Aktuálna dráma je niečo, čo ma baví a na čom sa veľa učím. Nielen ako herečka, ale aj ako človek. Vďaka tomu som získala aj istý nadhľad, neustále sa posúvam a obohacujem.
Za rozhovor ďakuje
Alžbeta Vakulová
S ohľadom na klimatickú krízu, aký má podľa vás dnes divadlo zmysel?
Celý život, zejména během mé aktivní tvorby, bojuji s vědomím, jak je divadlo marginální a marginalizované. Snažím se, aby mělo větší váhu, ale zároveň jsem odpůrcem toho, aby se divadlo bralo příliš vážně. Myslím si, že divadlo, jako každé umění, by mělo především narušovat samozřejmosti a stereotypy, a umožnit nám nahlédnout na věci z jiného úhlu pohledu. Pokud má divadlo smysl, tak právě v tomto. Člověk má tendenci podléhat dojmu, že on sám nebo to, co dělá, včetně divadla, může změnit všechno. Takové myšlení je velikášské. Pokud tomu uvěříme, můžeme snadno sklouznout do deprese a paralýzy. Například klimatická krize ukazuje, jak snadné je podlehnout skepsi – třídíme odpad a pak zjistíme, že se někde vypouští obrovské množství uhlíku do ovzduší. Myslím však, že je důležité neztratit radost. Divadlo má schopnost být neustále v kontrastu, což je velmi brechtovské. Proto je i Divadelník v jistém smyslu komedie, i když se zabývá vážnými tématy. O vážných věcech bychom měli umět mluvit s humorem.
Inklinujete k nemeckej dramatike. Čo vás na nej láka?
Vlastně úplně neinklinuji k německé dramatice, ale nějakým způsobem jsem pochopil, že mi je blízké spíše německé divadlo jako takové. To, co mi v českém a slovenském divadle obecně chybí, je vliv brechtovské tradice. Myslím, že to je dost upozaděná nebo nepřítomná věc, a proto k tomu směřuji. Bernhard je podle mě výrazně ovlivněn Brechtem, který měl vliv na všechno. Když pracuji s dalšími texty, třeba Wernerem Schwabem nebo Heinerem Müllerem, je to všechno reakce na Bernharda. Myslím, že Němci jako velký národ více tematizují světové problémy, zatímco Češi a Slováci se často soustředí na řešení svých vlastních problémů, toho, že jsou malý národ. Češi a Slováci se často ptají, co my a svět, místo aby řešili problémy, které trápí všechny. V tomto ohledu mám tendenci být univerzalista.
V súčasnosti sa v divadle pomerne často objavuje fenomén cross-castingu. Prečo je to podľa vás tak?
Proč se to objevuje, vlastně přesně nevím, ale myslím, že to je nějaká reakce na nedostatečnou reprezentaci žen. V Divadelníkovi je to jeden velký scizující komentář – žena je zde kontrastem k Brusconovi, patriarchovi, který ovládá všechno a má dobyvačný vztah ke světu. Ironizace a komentář skrze Janu přinášejí brechtovské divadlo. Scéna v krytu je také komentářem a dohromady to tvoří určitý vztah, který vytváří prostor pro přemýšlení. Není to jen otrocké převedení Bernharda na scénu.
Je pre divadelníkov veľké ego nevyhnutnosťou alebo limitom?
Záleží na prostředí a lidech, s kterými se o tom bavíme. V současnosti je velký trend hovořit o díle Smrt umělce. Ať žijí pomocnice!, které je sice navázáno na výtvarné umění, ale ilustruje myšlenku, že už to není o jednom tvůrci, který všechno ví a může. Mluví se více o spolupráci a kolektivním úsilí. Neříkám, že bychom neměli dávat pozor, abychom při prosazování této myšlenky „nevylili s vaničkou i dítě“. Všiml jsem si, že i v Berlíně, kde jsou tvůrčí kolektivy, je často jeden člověk dominantní. Ne proto, že by chtěl být, ale proto, že je nejvíc tvůrčí osobností. Kritizovat přehnaný individualismus jako symptom dnešní doby je sice v pořádku, ale stále to dává určitou logiku. Umělec má schopnost a možnost svůj talent rozvíjet a za tím stojí celá historie umění, reakce každého umělce na své předchůdce. Nemyslím si, že bychom měli všechno srovnat se zemí. Mělo by to být o tom, aby všichni měli možnost rozvíjet svůj talent a schopnosti.
Nebojíte sa toho, že aj vy dopadnete ako divadelník Bruscon?
Samozřejmě, uvažuju o tom. Mám pocit, že člověk si musí neustále ověřovat, aby neupadl do pasti toho, že si vše dělá jen podle svého a přestává reagovat na okolí. Sláva a uznání jsou ve výsledku tak trochu jako moc a ta korumpuje. Nemyslím si, že by se mělo všechno horizontálně vyrovnat – anarchistický background ve mně asi vždycky zůstane. Člověk si však musí dávat pozor, aby tomu nepropadl.
Za rozhovor ďakujem
Ivana TOPITKALOVÁ
Ako by ste opísali svoj vzťah k dielam Boženy Slančíkovej-Timravy?
Môj osobný vzťah k jej dielu je veľmi hlboký. Timravin dvojdielny výber som prvýkrát otvoril, keď som bol tínedžer – vtedy som tomu ale veľmi nerozumel, zdalo sa mi to trochu ako vytiahnuté z červenej knižnice. Počas a po vysokej škole, ale aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre som si konečne prečítal celé jej dielo a objavil tak Timravu. Sám pre seba, samozrejme, Timravu nebolo treba objavovať. Je to autorka, ktorá sa ma niečím bytostne dotýka. Je pre mňa v top päťke slovenských spisovateľov. Som v jej ultras fanklube.
Klasické alebo súčasné texty? Ktoré z nich podľa vás dokážu presnejšie tlmočiť problémy dnešných ľudí?
Dnešné problémy dokážu lepšie komunikovať súčasné texty, niekedy je však dobré pozrieť sa na aktuálne problémy z historickej perspektívy. Už Nietzsche nás učil, že všetko má svoj vývoj a ani problémy sa nezjavia len tak. Ak im chceme do hĺbky rozumieť, mali by sme poznať ich genézu – na to sú dobré klasické texty. Čiže na pomenovanie dnešných problémov určite súčasná dráma, na pochopenie, prečo vznikli, je dobrá klasika.
Prečo ste sa rozhodli inscenovať práve tieto tri poviedky od Boženy Slančíkovej-Timravy?
Z celého jej diela by som neváhal robiť aj dvadsať poviedok. Tie, čo si vyberiem, nie sú možno moje najobľúbenejšie, ale všetky sú silné. V tomto prípade bola kľúčom téma vzťahu k deťom, či už to bola opičia materinská láska alebo necitlivosť voči nim. Až neskôr sme zistili, že táto téma nefunguje iba v rovine vzťahu rodičov a detí, ale sprítomňuje aj iné silno rezonujúce problémy, ako napríklad detinskosť alebo neschopnosť ľudí prebrať zodpovednosť za svoj život. Aj dospelí sú v našej inscenácii deťmi.
Inscenácia Deti poukazuje aj na pokrivený obraz tradičnej slovenskej rodiny – ide o začarovaný kruh, v ktorom sa aj my neustále nachádzame. Dá sa podľa vás z neho vystúpiť?
Samotná hra je postavená tak, že po všetkých hádkach príde Veľký piatok. Na toto bola Timrava expert, pretože vedela byť omnoho černejšia, ponurejšia a krutejšia ako ktorýkoľvek iný spisovateľ v jej dobe. Na druhej strane vedela prísť aj s nesentimentálnymi happyendmi – i v postavách, ktoré pôsobia, že už v sebe majú všetko ľudské udusené. Plamienok ľudskosti nakoniec vždy našla. Aj dve sestry, ktoré tvoria hlavnú dvojicu nášho textu, sú rozhádané na život a na smrť. Zmiereniu sa veľmi bránia, pretože sú príliš hrdé. Keď ale jedna z nich zistí, že už je najvyšší čas, príde jej to veľmi ľúto – síce sa už nestihnú udobriť, no minimálne jedna z nich vníma zlyhanie a problém, ktorý ju veľmi trápi. Timrava, to nie sú iba ťaživé a temné kulty. Vedela aj subtílne zachytiť ľudskosť, ktorá drieme v každom z nás. Ak si Deti porovnám s inými dielami, ktoré sme od nej s Mišom Vajdičkom robili, toto má ten najzmierlivejší koniec.
Čo by Timrava napísala o dnešnom Slovensku?
Poviedky. Neviem, ale určite by to napísala tak, ako to je. Málokedy skĺzne k otvorenému pomenovaniu, napríklad že alkoholizmus je zlý, alebo že by sme sa nemali medzi sebou hádať. Ona zachytí to, k čomu nenávisť v rodine vedie. Myslím si, že to isté by robila aj dnes. Písala by knihy, za ktoré by ju nechválili. Tak ako v minulosti. Niektorí ju, samozrejme, povzbudzovali, ale iní jej vyčítali, že robila veľmi chladné odtlačky života – fotografie, kde nie je prítomný manuál, ako z toho von. Písala by teda realistické poviedky.
Za rozhovor ďakuje
Šimon FROLO
Tento rok sú v programe festivalu dve inscenácie, v ktorých účinkujete – Amatéri Divadla Petra Mankoveckého a Emily Divadla NUDE. Cítite medzi inscenáciami nejakú spojitosť?
Pre mňa sú to dve úplne odlišné témy. Amatéri sú o blízkej budúcnosti, v ktorej AI (umelá inteligencia) vytvorí utopický svet. Emily je o nerovnoprávnosti medzi mužom a ženou, toxickej maskulinite a boji žien za svoje práva. Problém s Emily by v budúcnosti, ktorú máme v Amatéroch, ihneď vyriešila AI. Amatéri boli pre mňa fascinujúci práve prepojením pohybového divadla a témy, ktorá je veľmi pútavá – ľudská nespokojnosť. Reflektoval by som to na príklade Dostojevského Zápiskov z podzemia, kde sa píše, že nech človeku dáme čokoľvek, nájde niečo, prečo bude nespokojný. Samotná inscenácia končí otázkou „kedy konečne budú šťastní?“ Emily som chcel po prečítaní textu odmietnuť, keďže veci, ktoré tam ja stvárňujem a rozprávam, sú neuveriteľne vzdialené mojej realite a môjmu svetu. Nevedel som si sám seba predstaviť ich hovoriť. V procese som ostal len kvôli vnútornému pocitu, že téma je dôležitá a mala by byť povedaná. Zároveň veci, ktorých interpretom som ja, musia zaznieť drsne a špinavo. Bola to obrovská výzva ponoriť sa do niečoho pre mňa až tak bolestného.
V oboch prípadoch ide o autorské texty. Obohacuje, prípadne obmedzuje to váš tvorivý prístup?
Limity tam nevidím, ja milujem prácu na autorských textoch. Od začiatku viem, do čoho idem a čo bude nosná téma. Zároveň autorský text ponúka väčšiu slobodu. Je možné ho jednoduchšie upraviť, prispôsobiť danému hercovi/herečke. Mňa vždy veľmi poteší, keď ma niekto osloví do autorských projektov. Je to pre mňa oveľa silnejšie ako ponuka textu od Čechova – čím ho nedehonestujem, jeho diela sú dôležité. Osobne už v divadle nevyhľadávam „klasiky“, nefascinuje ma snaha takýmito textami reflektovať súčasné problémy. Podľa mňa už ani tak neprehovárajú k divákovi, oproti tomu keď na tú istú tému vytvoríme autorský text. Hoci som divadelník, staré texty vo mne evokujú krásne príbehy alebo niečo, čo už sme veľakrát počuli a ideme sa na to pozrieť, no úplne nás oddeľujú od vlastnej reality. Aspoň mne sa to pravidelne deje, aj keď je inscenácia spravená dobre.
Je niečo, čo vás v rámci tvorby týchto inscenácií názorovo ovplyvnilo?
Všetko. Divadlo ma celkovo veľmi ovplyvnilo ako človeka. Ešte predtým, ako som sa vďaka Janke Oľhovej ponoril do divadelného sveta, patril som k radikálnejšej časti spoločnosti. Bol som vychovaný v prostredí, v ktorom sa volil Kotleba a odoberal Zem a vek, a toto prostredie ma determinovalo. Divadlo ma vlastne vytiahlo z mnohých veľmi pohnutých názorov, či už politických, ľudských alebo spoločenských. Takže sám seba si môžem vziať za príklad, že umenie dokáže človeka ovplyvniť a posunúť ho na zdravšiu cestu životom.
V oboch inscenáciách je veľmi výrazná pohybová stránka. Čerpáte pri budovaní hereckej postavy aj z vašich pohybových znalostí?
Určite áno, pri každom procese viac a viac. Telo už je na to naučené. Hlavne ma baví spolupráca s choreografkami, zatiaľ to teda vždy boli ženy – Stanislava Vlčeková a Barbora Janáková. Majú úplne odlišný prístup. Barbora vidí, ako by to asi malo vyzerať a Stanka viac hľadá priamo s nami a vychádza z nás. Pre mňa sú to dve rôzne školy do života, za ktoré som veľmi vďačný.
Máte nejaké dielo, ktoré je pre vás zdrojom inšpirácie, prípadne, na ktorom by ste chceli v budúcnosti spolupracovať?
Mám. Z čoho som vlastne prekvapený. Tom Stoppard napísal rozhlasovú hru Dark Side na motívy The Dark Side of the Moon od Pink Floyd. Odkedy som o tom prvýkrát počul, tak snívam, že sa objaví na javisku. Je to fascinujúco napísaná hra, ktorá má potenciál byť nielen rozhlasovou.
Za rozhovor ďakuje
Alžbeta VAKULOVÁ
Ide o vašu prvú réžiu v Spišskom divadle. Ako prebiehal proces nadviazania tejto spolupráce?
Oslovil ma Viktor Kollár, ktorý do divadla nastúpil ako umelecký šéf. Jeho ambíciou bolo posunúť dramaturgiu divadla, a zároveň doň priniesť ľudí z externého prostredia, ktorí v ňom doposiaľ ešte nerobili. S týmito snahami neskôr súvisel aj výber tvorivého tímu, ktorý do procesu priniesol variabilné a originálne riešenia.
Inscenácia Šeptuchy vznikla na základe románu Aleny Sabuchovej. Kto prišiel s ideou inscenovať práve tento prozaický text?
Román som na stôl položila ja. Spočiatku som bola vydesená, pretože som si touto voľbou nebola vôbec istá, ale Miro Dacho aj Viktor Kollár ma o tomto výbere ubezpečili. Nasledovalo množstvo rozhovorov a úvah, hľadali sme totiž ten naozaj správny titul, ktorý by bol vhodný pre dramaturgiu Spišského divadla. Zvažovali sme, samozrejme, aj iné predlohy, ale finálna voľba padla práve na Šeptuchy.
Čo vás na ňom najviac zaujalo?
Na jednej strane je to príbeh dospievania, priateľstva a straty. Na strane druhej je to samotná chránená pohraničná oblasť. Počas procesu sme si toto prostredie spojené s mágiou študovali. Hoci sme neboli na konkrétnych miestach, vychádzali sme z reálneho prostredia, ktoré sme postupne dotvárali. Nechceli sme kopírovať realitu, pretože v tom spočíva určité riziko, napríklad môžete zistiť, že vo vedľajšej dedine to funguje úplne inak – preto sme si vytvorili svoj vlastný svet.
Ktorá z tém bola pre vás pri inscenovaní najdôležitejšou?
Myslím si, že idú všetky ruka v ruke. Či už spomeniem práve tému dospievania a toho, po akom živote túžime a ako o ňom uvažujeme, alebo toho, čo máme – nemáme v rukách. Naozaj ich vnímam prepojene.
Vo svojich inscenáciách sa často fokusujete na rodinu. Prečo je pre vás dôležité komunikovať práve túto tému?
Nie je to vedomá záležitosť. Ale ak to tak naozaj je, súvisí to s tým, že táto rovina je pre mňa skutočne veľmi dôležitá. Je to vekom a aj tým, že túto tému teraz žijem. Mám tri deti a sama som z troch sestier – ako od Čechova, iba brat nám chýba. To, čo človek dostane do vienka, ho determinuje.
Po dlhšej dobe ste sa opäť vrátili k réžii, spomeňme, že len za posledný rok máte za sebou štyri premiéry. Ako vy hodnotíte túto sezónu?
Moja sezóna bola veľmi dynamická a náročná, ale zároveň nesmierne zaujímavá. Stretla som sa s rôznymi témami, ktoré sme spracovali vo viacerých divadlách. Bola to veľmi pozitívna a pekná, ale aj náročná skúsenosť, pretože som strávila dve skúšobné obdobia na východe Slovenska, pričom žijeme v Bratislave. Som veľmi rada a hrdá, že môj manžel, tiež režisér, to zvládol a dokázal sa postarať o rodinu tak, aby jej nechýbala matka.
Za rozhovor ďakuje
Šimon FROLO
Pôsobíš ako scénická a kostýmová výtvarníčka na nezávislej scéne, ale aj v zriaďovaných divadlách. V ktorej z týchto pozícií sa cítiš komfortnejšie?
V oboch, pretože sa výborne dopĺňajú. Nezriaďovaná scéna má svoje výhody vo voľnejšej dramaturgii alebo v prístupe k tvorbe. Vo väčšine projektov môžem aj ja vstúpiť do tvorby textu alebo hovoriť do práce svojim kolegom. Kamenné divadla majú isté štruktúry, ktoré sú do určitej miery zväzujúce, ale aj tie mi vedia dať veľa a celkovo sa práve tam mnohému učím.
Máš rozpoznateľný rukopis – minimalistický, ale výrazný, čo súvisí s tvojou prácou s divadelným znakom. Čo podľa teba prináša takáto minimalistická a symbolická vizualita oproti tej konkrétnej, popisnej?
Širšie pole interpretácie pre diváka, čo ma veľmi baví. Celý vizuálny koncept väčšinou staviam na jednom symbole, okolo ktorého si s režisérom alebo tvorivým tímom vystaviame svet a hľadáme k nemu analógie. Vždy ma veľmi poteší, keď dostanem feed–back, ako tie rôzne roviny vnímali diváci alebo odborníci.
Čo ťa inšpiruje?
Veľa inšpirácií čerpám z výtvarného umenia, baví ma konceptuálne umenie aj tanec. Snažím sa vždy chodiť s očami otvorenými, robiť si prehľad v online svete, rozprávať sa s mladšími aj staršími ľuďmi a veľa sa pýtať. Často si zapisujem, keď niekto niečo spomenie, aby som sa k tomu vedela neskôr vrátiť. Inšpirácie ku mne teda prichádzajú z čohokoľvek, čo ma akurát stretne. Navyše sa mi deje taká vec, ktorú asi pozná mnoho ľudí – keď sa do nejakej témy ponorím, zrazu je všade.
Existujú nejaké inšpirácie, z ktorých čerpáš neustále alebo to vždy závisí od konkrétnej predlohy?
Závisí to od konkrétnej predlohy a možno aj od toho, čo práve žijem, kde sa ako osoba nachádzam alebo kam cestujem. Samozrejme, vnímam aj to, čo sa okolo mňa deje, istým spôsobom to do mojej tvorby určite preniká. Už od školy sa stáva, že na čomsi pracujeme, vyberieme si tému, vizuálny kľúč, symbol, štruktúru, odpremiérujeme to a o dva týždne, alebo aj tesne predtým, sa objaví niečo veľmi podobné. Potom tŕpnem, akým spôsobom s tým pracoval niekto iný. Je to asi dôsledok toho, že isté témy či vizuality visia v danom čase vo vzduchu.
Robíš na mnohých inscenáciách, ktoré sa venujú ženským témam. Čo by sa podľa teba malo zmeniť, aby sa zlepšili podmienky pre ženy v divadle?
Ťažko sa mi to hodnotí. Za seba musím povedať, že mám šťastie na kolegov, tímy, divadlá, kreatívcov, ktorí rešpektujú aj môj rodinný život, keďže som matka. Nebýva to ale vždy pravidlom. Ja s týmto teda problém nemám, no viem si predstaviť, že niekto iný áno. Možno by to bolo problematické aj pre mňa, ak by sme to mali doma zariadené trošku inak a musela by som byť viac prítomná. Predsa len tá kreatíva a hlavne divadlo dokážu byť veľmi intenzívne.
Na festivale si aj s inscenáciou Amatéri, ktorá spracováva témy budúcnosti a úspešno-neúspešného hľadania šťastia. Čo treba divadelníkom, aby našli šťastie?
To je asi nekonečný proces. Neviem, či som stretla divadelníka, ktorý našiel šťastie a ak áno, či s tým bol úplne spokojný. Pre kreatívcov je neustále hľadanie akýmsi hnacím motorom. Napokon si môžeme položiť otázku, či je vôbec šťastie finálny stav.
Ako budú podľa teba ľudia chodiť oblečení v budúcnosti?
Ja vlastne vôbec neviem. Sama som na to strašne zvedavá. Mám pocit – či už ide o filmografiu, divadlo alebo literatúru –, že vždy pracujeme len so zdrojmi, ktoré momentálne máme a na základe nich potom budujeme obraz budúcnosti. V každej dobe sa však udejú veci, ktoré smerujú úplne inam, ako si vieme predstaviť. Takže ja vlastne čakám, že to bude úplne iné, než si predstavujeme. A na to sa teším.
Za rozhovor ďakuje
Ivana TOPITKALOVÁ
Ako vznikol nápad prezentovať na festivale ročníkové práce študentiek divadelnej vedy?
Tento nápad vznikol v súvislosti s osemdesiatym výročím martinského divadla, ktoré sme prepojili s témou tohtoročných ročníkových prác študentiek druhého ročníka bakalárskeho stupňa na divadelných štúdiách. Keď sme uvažovali nad výberom, zamerali sme sa na inscenácie, ktoré sa témou dotýkali biografie historických osobností. Martinské divadlo je jedným z centier kultúry, má silné genius loci a zároveň má vo svojom repertoári viacero takýchto inscenácií. Zdalo sa nám to preto ako dobrý fokus. Následne sme sa snažili túto myšlienku rozviť ďalej a výsledkom je, že sme prišli na festival. V rámci junior dňa sa prezentujú najmä študenti a študentky praktických odborov umeleckých škôl a tie teoretické sú v úzadí. Z tohto dôvodu sme chceli predstaviť aj to, čo robia naši študenti a študentky na divadelných štúdiách.
Aký je zámer zadania, v ktorom sa študenti a študentky počas roka venujú práci na rekonštruovaní inscenácie, ktorá môže byť už roky po derniére?
Pre akýkoľvek teatrologický výskum je veľmi dôležitá práca s materiálmi – zdrojmi. Nemusí to byť len prípad rekonštrukcie zderniérovanej inscenácie. Podstatné je, osvojiť si schopnosť analyzovať, selektovať a vyhodnotiť poznatky aj v rámci viacerých reflexií, ktoré boli napísané a zachované k inscenácii. Kľúčové je vytvoriť na základe tohto poznania plastický obraz o tom, ako niečo vyzeralo. V prípade divadla, ktoré je prchavé, je to ešte hodnotnejšie. Výsledkom zadania by preto mala byť schopnosť, napríklad pri práci s inscenačnou fotografiou, vyhodnotiť prvky toho, ako mohla vyzerať scénografia či herectvo. Skrátka, analyzovať dokumentačný materiál a následne ho syntetizovať do podoby kompaktného obrazu o inscenácii, s ktorou nemali osobnú skúsenosť. Súčasťou zadania je aj kritérium, že by nemali vidieť záznam inscenácie. Plastickú predstavu o rekonštruovanej inscenácii by preto mali dosiahnuť len na základe prameňov a sekundárnej literatúry.
Čo ešte zahŕňa štúdium divadelnej vedy?
Štúdium na Katedre divadelných štúdií má rôzne podoby a venuje sa rôznorodým disciplínam. Obsahuje všetko od predmetov, ktoré sú zamerané na teóriu či dejiny svetového, slovenského a českého divadla, cez výučbu, ktorá je zameraná na analýzu textu alebo inscenácie, až po výsledok, kedy študenti a študentky dokážu vnímať divadelné dielo ako syntézu rôznych zložiek. Myslím si, že takáto kombinácia štúdia sa nezaobíde bez presahov do iných vedných disciplín. Od študentov a študentiek sa očakáva, že sa budú zaujímať o divadelné dianie a budú mať priamy kontakt s divadlom, napríklad aj na festivaloch. Celé štúdium je prípravou na prácu teatrológa, teatrologičky, divadelného kritika, kritičky, historika, historičky a tak ďalej.
Ako hodnotíš dnešný debut študentiek divadelnej vedy? Je to podľa teba začiatok tradície?
Myslím si, že to dopadlo veľmi dobre. V publiku boli najmä martinskí divadelníci a divadelníčky, ktorí a ktoré dokonca pracovali na rekonštruovaných inscenáciách. Celá prezentácia sa niesla vo veľmi konštruktívnom a uvoľnenom duchu. Naše študentky ukázali, že odviedli dobrú prácu. Otázka začiatku tradície bude závisieť od dohody s festivalom. Osobne si myslím, že by to nebolo zlé. Prakticky si osvojiť prezentáciu pred publikom je pre študentov a študentky našej katedry prínosné a považujem to za niečo, čo by mohlo byť pútavé nielen pre divadlo, ale aj pre divadelných tvorcov a tvorkyne.
Za rozhovor ďakuje
Alžbeta VAKULOVÁ
Pôsobíte ako vedúci Katedry réžie na VŠMU. Akí sú dnešní študenti?
Rôzni, a to je výborné. Každý má nejakú inú predstavu o tom, čo je divadlo. Našou úlohou je ich na škole naučiť alebo sa aspoň pokúsiť ich nadchnúť pre základné divadlo ̶ dobré, realistické, nepopisné, ozvláštnené. Jednoducho, aby sa z režisérov stali režiséri a z hercov herci. Potom je tam, samozrejme, aj veľký priestor na to, aby si každý prešiel svojím vlastným experimentom a hľadal individuálnu cestu v divadle a v divadelných formách.
Čo je gro poznatkov, ktoré sa snažíte študentom odovzdať?
Povedal by som, že škola funguje na prierezoch histórie, klasických základoch a ten majster – a teraz to nemyslím nejak „nabubralo“ – učí svojich študentov to, čo on vie. Každý z pedagógov herectva aj réžie má trošku iný prístup, kladie na niečo iné dôraz. Ide o to, že to „základné“ divadlo má mať nejaký zmysel, nejakú zápletku, dramatický konflikt. Ak by sme si spomenuli na Picassa, mali by sme pred očami jeho kubistické obrazy. Predtým však maľoval klasické maľby a svojou vlastnou cestou sa dopracoval k danej štylizácii. A myslím si, že toto je základný pôdorys – naučiť základy a potom dať voľnosť v hľadaní vlastného smerovania. Už po pár rokoch je vidno, ktorý dramaturg alebo režisér pôjde viac smerom k nezriaďovanému divadlu a bude hľadať inú cestu, a ktorí sa budú pokúšať vstúpiť do štátnych divadiel. Každý zo študentov sa musí rozhodnúť, ktorou cestou pôjde.
Čo stojí za dramaturgickým výberom Čajky a prečo sa opakovane vraciate k Čechovovi?
Čechov je najkomplikovanejší dramatický autor, pretože jeho hry nie sú modelové, príbeh v nich sám osebe nenesie dramatično. V jeho hrách sa na prvé prečítanie zdá, že sa v nich takmer nič nedeje. Ide o vloženie konkrétnych situácií do ľudských osudov, skúseností vnútorného sveta a súčasnej psychológie človeka. Nejde o to, aby sme robili nejaký obrázok z minulého sveta alebo ho rekonštruovali. Dôležité je vdýchnuť do postáv, ktoré boli napísané pred viac ako sto rokmi, súčasnú psychológiu, pocit dnešného človeka. Preto ma pri Čechovovi – podobne ako pri Shakespearovi – vzrušuje hľadať kľúč, vďaka ktorému nebude daná hra pôsobiť ako renesančný obrázok, ale vytvorí situácie, ktoré sú univerzálne, či už v alžbetínskom alebo v súčasnom divadle.
Čo vám prináša inscenovanie klasických textov s dnešnými študentmi?
Vzťah ku klasike treba nájsť, netreba to brať tak, že sa stačí naučiť nejaké slová a vytvoriť základné situácie. Inscenovanie uznávaných autorov vyžaduje neporovnateľne viac práce, než na súčasných textoch, ktoré sú napísané dnešným jazykom, a tak aj bližšie mladým ľuďom. Mnohí majú pocit, že keď sa niečo povie, je to už vlastne jasné. Ale vytvárať situácie či postavy a nachádzať v sebe rôzne roviny myslenia, cítenia a racionality, to by malo byť pre herca aj režiséra celoživotné poslanie.
Ak je tam rozdiel, ako sa líši vaša práca so študentmi a v profesionálnom divadle?
V zásade v ničom. Rozdiel je iba v tom, že ak pracujem v profesionálnom divadle so skutočne dobrými hercami, s ktorými som už robil a ktorí vedia, čo od nich očakávam a aké je to dobrodružstvo vzájomne sa ovplyvňovať, časť práce je už viac menej za nami a pokračujeme v nej ďalej. So študentmi to treba budovať.
Festival Dotyky a spojenia je pomenovaný podľa vašej inscenácie Marivauxovho Sporu z roku 1988. Ako sa na túto inscenáciu pozeráte s odstupom času?
Ja neviem. Koľko je to už rokov? Štyridsať? Krásne sa na to pozerám. Vzrušuje ma to rovnako, ako keď som mal šesť až osem rokov a prvýkrát išiel na bicykli. Všetko je to krásne, keď človek spomína na svoju mladosť.
Za rozhovor ďakuje
Ivana TOPITKALOVÁ